Opus Dei - Božie dielo

Opus Dei, Božie dielo, je oficiálne známa aj ako Prelatúra svätého kríža a Opus Dei. Táto kresťanská organizácia, mnohými nazývaná aj sekta, bola založená v roku 1928, mladým kňazom menom Josemaria Escrivá de Balaguer (1902 – 1975). Tento mladý kňaz ju založil na základe vízie, ktorú dostal počas zvonenia kostolných zvonov, počas jeho pobyte v Madride. Predstavu o organizácií mal, no nevedel vymyslieť meno. Až jedného dňa sa ho jeden z jeho spovedníkov spýtal, ako ďaleko je s jeho „Božím dielom“. Meno bolo na svete.

Podstatou Opus Dei nie je prepojenie s Bohom najmä v kostole, ako je to v tradičnej cirkvi, ale všade. Modlenie sa počas celého dňa a niečo ako vloženie Boha do bežného života, do všetkého, čo robíme. Väčšina učenia tejto cirkvi pochádza z diela "Cesta" napísaného samotným Escrivom. Napriek tomu, že vo svojich ranných rokoch boli obvinení z podpory Francovho fašistického režimu a v súčasnosti sú obviňovaní z kultovníctva, tešia sa veľkej podpore. Dokonca Ján Pavol II. ich v mene Vatikánu označil za jedinú osobnú prelatúru cirkvi. Escrivá bol vyhlásený za svätého iba pár rokov po jeho skone, čo je veľmi neobyčajná praktika. Hovorí sa, že Opus Dei aj vďaka svojim financiám ovláda Vatikán a je akousi "svätou mafiou". Avšak po preverení ich transakcií a majetku sa zistilo, že Opus Dei má dokonca oveľa menej kapitálu ako podobné organizácie tohto typu. V súčasnosti má Opus Dei asi 87 000 členov, pričom iba 2% tvoria kardináli, kňazi a biskup.

Väčšina z nás sa dozvedela o existencií Opus Dei z románu Dana Browna, Da Vinciho kód, v ktorom sa hovorilo o čudných praktikách prevádzkovaných v cirkvi. O veľkom vplyve, no najmä o priam až sadistických zvykoch. Samozrejme kniha je kniha a chce znieť senzačne aby sa predala, no možno nie je tak ďaleko od pravdy. „Bolesť buď požehnaná, milovaná, posvätená, oslávená,“ píše sa v knihe Cesta. Escrivá tvrdil, že bolesť je súčasť bežného života a technika umŕtvovania tela je spôsob, akým zdieľať utrpenie Krista.

„Pokým sa neumŕtviš, nikdy nebudeš dušou schopnou sa plnohodnotne modliť,“ pokračujú myšlienky o bolesti. V Opus Dei sa praktizujú rôzne fázy odriekania. Od jednoduchých, ako spanie na tvrdej drevenej položke, každodennej studenej sprche, pôste, až po drastickejšie. Brown spomenul bičovanie sa príslušníkov Opus Dei malými bičmi, a to po bokoch a chrbte, ako aj používanie umŕtvovacích opaskov, tzv. kajúcnych pásov. Tieto pásy zo zrebného plátna, alebo z kovu sa obopínajú najmä okolo stehna a nosia sa 2 hodiny denne, každý deň okrem nedele. Tieto praktiky nie sú povinné a sú praktikované iba mizivým percentom členov Opus Dei.

Opus Dei je často pokladaná za sektu a nie súčasť cirkvi. Muži a ženy žijú v centrách oddelene a vykonávajú špecifické povinnosti určené práve pre nich. Ak si chcú prečítať knihu alebo pozrieť film, musia byť schválené. V organizácií sú dokonca členovia, ktorí všetky svoje zárobky, okrem časti vynaloženej na pokrytie vlastných nákladov, odovzdávajú Opus Dei. Pri vstupe sa mnohí musia dištancovať od svojej rodiny. Toto potvrdzujú aj bývalí členovia, ktorí Opus Dei opustili. Opus Dei však všetky tieto tvrdenia odmieta a tvrdí, že všetko je dobrovoľné.

Opus Dei má svoj kanál aj na YouTube.