Aj jednovaječné dvojčatá majú odlišné papilárne línie na prstoch. Tieto línie s výlučkami potných žliaz zanechajú stopu na všetkom, čoho sa dotkneme.
Zdroj obrázku: Dreamstime.com/free
Odtlačky sú jedinečné pre každého z nás. Aj jednovaječné dvojčatá majú odlišné papilárne línie na prstoch. Tieto línie s výlučkami potných žliaz zanechajú stopu na všetkom, čoho sa dotkneme. Náuku o papilárnych líniách na bruškách prstov nazývame daktyloskopia (z gréckeho daktylos – prst, skopeo – pozerať).
Na jednotlivých odtlačkoch môžeme nájsť niekoľko typov tvarov. Slučky, špirály a oblúky sa vyskytujú najčastejšie. Slučky môžu byť radiálne, ktoré pochádzajú zo strany palca alebo ulnárne prichádzajúce zo strany malíčka. Špirála vzniká, keď sa línia krúti okolo určitého bodu. Patrí medzi najrozšírenejšie. Napokon oblúky sú tvorené líniami, ktoré prebiehajú jedna nad druhou.
Veľkou zaujímavosťou sú rozdiely medzi odtlačkami dospelých ľudí a detí. Detské odtlačky miznú skôr, pretože obsahujú menej mazu, väčšinou už v priebehu 24 hodín.
História
William Herschel v 60. rokoch 19. storočia použil odtlačky na identifikáciu indiánskych uchádzačov o dôchodok.
Henry Faulds bol prvý, ktorý tvrdil, že odtlačky sú jedinečné. Sir Francis Galton publikoval štúdiu o ich hodnote pri identifikácii a
Juan Vucetich v roku 1891 rozvinul prvý identifikačný systém.
Toto boli prvý priekopníci svetom odtlačkov prstov, ktorý je dnes veľmi využívaný po celom svete a úspešne dokázal identifikovať a chytiť množstvo páchateľov.
S prvými využitými odtlačkami sa stretávame už skôr a to pri podpisovaní zmlúv starých Grékov. Číňania a Japonci ich využívali na overovanie totožnosti a právnych listín.
Klasifikácia
V roku 1896 sir
Edward Henry vytvoril tzv. desaťbodový systém klasifikácie. Rozdelil odtlačky do dvoch skupín. Prvá obsahovala vzorky so špirálami, druhá s oblúkmi. Každá z nich mala určitú číselnú hodnotu. Sčítaním týchto hodnôt sa vytvoril kód, ktorý bol pre každého človeka rozdielny. Čísla sa napokon porovnávali ručne.
V súčasnej dobe sú k dispozícií databázy, ktoré obsahujú kompletné sady odtlačkov prstov. Počítač vyhodnocuje podobné pozície a smery jednotlivých línií naskenovaných odtlačkov a následne ich porovná s podobnými údajmi v databáze. Potom vytvorí zoznam pravdepodobných zhôd.
Snímanie odtlačkov
Medzi najznámejšie a najpoužívanejšie techniky je posypanie neporézneho povrchu daktyloskopickým práškom, ktorým môže byť napríklad hliník . Prášok sa prilepí na vlhké miesta línií, priľne k priloženej jemnej fólií a pripevní sa na acetátový hárok.
Ak povrchy nie sú hladké, kriminalisti musia prísť s lepšími technikami. Zvyčajne sa používa ninhydrín a DFO (1,8-diazafluoren-9-one), ktoré reagujú s látkami v pote. Najskôr sa povrch namočí do roztoku a potom zohrievajú. Ninhydrín reaguje na červeno, zatiaľ čo DFO ich rozžiari až po osvetlení laserovým alebo modrým svetlom. Medzi ďalšie možnosti patria jódové výpary zafarbujúce odtlačok nahnedo alebo argónové laserové svetlo.
Veľmi známou technikou nielen z kriminalistických seriálov je pôsobenie kyanoakrylátu. Vo vlhkom prostredí sa pary superlepidla zachytávajú na pot. Odtlačky sa môžu nafarbiť a odfotiť. Výhodou tejto techniky je možnosť využitia aj na veľmi komplikovaných povrchoch. Ďalšou možnosťou sú zlaté a zinkové výpary v tlakovej komore. Následne sa ešte môže použiť kyanoakrylát.
Jedinečné odtlačky prstov pomohli chytiť už nejedného páchateľa a robia veľkú službu kriminalistom. Avšak nie sú jedinou jedinečnou vecou na každom z nás. Na svete nenájdeme žiadne rovnaké dlane, chodidlá, uši dokonca ani jazyk. Je však otázne, či kriminalisti budú mať niekedy v budúcnosti prístup k takýmto databázam.
